Písať o rodine, kde je len jeden rodič alebo sú obaja, no zlyháva komunikácia či už prevažuje násilie, je veľmi ťažké pokiaľ ste nezažili niečo podobné na vlastnej koži. Som z rodiny rekonštruovanej , alebo lepšie povedané z rodiny, kde to rodičom jednoducho nejakým či už vedomým alebo nevedomým dôvodom prestalo “klapať“. Moji rodičia , ako si ich už od malička pamätám , neboli nejakí násilníci. Pamätám , že mamina síce občas vytiahla varechu , keď už sme boli vážne hnevajúce deti ,ale otec sa nás nikdy čí už rukou alebo varechou ani nedotkol. Detstvo som mala pekné. Môžem povedať, že síce sme sa nevyvážali v prepychových autách a nechodili sme každý rok na letnú dovolenku k moru , bola som aj tak jedno z tých detí , ktoré na detstvo spomína veľmi rado.
V detstve som si nejako nevšímala , žeby mal môj otec nejaký závažný problém s mojou maminkou či opačne, ale to je tá detská bezprostrednosť. Vtedy ma viac zaujímalo, či mi Ježiško donesie tu novú barbie, alebo korčule a či bude v lete teplo a pôjdeme opäť bicyklovať . Ale roky plynuli a ja som pomaly zisťovala, že nie je všetko tak ako má byt . Vždy, keď otec došiel domov z prace, pusy na líčka sme dostavali len ja a moje sestry. Keď boli Vianoce, zrazu otec ani mamina nemali nadelené žiadne darčeky.
Prvý krát som si uvedomila vážnosť situácie až vtedy , keď nás mamina vzala na letnú dovolenku do Chorvátska a otec nečakane zostal doma. Práca ? Povinnosti ? Myslela som si…No bol to omyl. Mamina ho jednoducho nezavolala. A tak, čím som bola staršia a staršia pomaly som si na to musela zvyknúť. To neboli ani hádky, bitky či nedaj bože niečo horšie. Jednoducho tichá domácnosť Aj keď , pamätám si , v škole a pred kamarátkami som o tom nikdy nehovorila, pretože som sa za to hanbila. Myslela som si, že som iná, horšia, keď sa naši nedokázali ani porozprávať či pobozkať. Môžem povedať, že som iným deťom aj závidela a žiarlila som na ne, že majú rodičov, ktorí sa milujú. Nebolo to moc jednoduché a boli aj noci, keď som kvôli tomu vypustila nejednu slzu. .Pamäťam na tie situácie, keď som mala doniesť peniaze do školy, či zaplatiť si električenku. Mam ísť za maminou alebo za ocinom ? Kto mi dával minulý mesiac na stravu v školskej jedálni?… No čas plynul a ja som to prekonala.
Začala som sa na to pozeral inak , pozitívne a našla som v tom aj výhody. Dnes už je doba iná, urýchlená, moderná. Ľudia sa schádzajú a rozchádzajú , ľúbia aj nenávidia . Moji rodičia spolu nekomunikujú už vyše 11 rokov a stále žijú spolu v jednej domácnosti. Pýtate sa prečo ?..Na to Vám ja už tak presne odpovedať nedokážem . Ja len viem, že sú to dvaja dospeli aj keď veľmi rozdielni ľudia , ktorých ale spája nevyčísliteľná láska ku svojim deťom a možno práve to je a bol dôvod prečo spolu ostali . Ja aj moje sestry sme už dostatočne staré na to, aby sme pochopili , že si každý žije svôj život a má svoje koníčky a záujmy, ktoré boli od začiatku rozdielne. Nerozmýšľam , aké by to bolo , keby sa naši rozprávali , riešili problémy spoločnými silami a ľúbili sa. Jednoducho to tak nie je ale to mi nedáva dôvod na to, aby som ich ľúbila o čosi menej. Z ničoho ich neviním, oboch milujem z celého srdiečka, veď vlastných rodičov mame len jedných.
Mária Blahová