Po ukončení stredoškolského štúdia som sa rozhodla, po bohužiaľ neúspešných prijímacích skúškach na vysokú školu, odcestovať do zahraničia za prácou a novými skúsenosťami. Pracovala som v Anglicku takmer šesť mesiacov, kým som pochopila, že život tam sa skoro ničím nelíši od toho na Slovensku a zamestnanca síce môže uspokojiť vyššia pláca za prácu, ale nechráni ho žiadny zákonník práce a je odkázaný v radostiach a starostiach, v robote i mimo nej iba sám na seba. Preto som si kúpila čo najskôr letenku domov, na Slovensko. Bolo krátko pred Vianocami, rodinu a priateľov som videla po pol roku a tak ma ovládla akási eufória a vianočná nálada. Nerozmýšľala som moc nad tým, čo bude ďalej. Až keď sa peniaze ušetrené z Anglicka minuli rýchlosťou svetla, začala som vymýšľať spôsob, ako sa dostať z tejto, pre mňa bezvýchodiskovej situácie. Samozrejme, rodičia sa snažili urobiť všetko preto, aby som mala aspoň nejakú tú hotovosť, no mne to nedalo. Som predsa plnoletá, dospelá žena a toto je naozaj to posledné, čo chcem, aby mi rodičia dávali vreckové. Vtedy som si povedala, že stačí a navštívila som úrad práce.
Vychádzala som z informácií, že požiadať o zaradenie do evidencie je moje občianske právo a zamestnanci úradu mi pomôžu nielen zorientovať sa v pracovných ponukách zverejňovaných na rôznych internetových stránkach, ale aj poradia, čo ďalej, ako aktívnym spôsobom nájsť prácu, získať pravidelný príjem. Keďže globálna hospodárska a finančná kríza jej dopady neobišla ani Slovensko, viete si predstaviť, aké možnosti sa mi naskytli. Prvý mesiac som sa snažila hľadať si aspoň nejakú brigádu. No jediné, čo sa mi podarilo vybaviť, bolo rozdávanie novín pred výstaviskom Incheba – v neskutočných mrazoch, vďaka ktorým ma choroba vyradila na ďalšie dva týždne práce neschopnosti. Po vyliečení som nosila svoj životopis skoro do každého obchodu v nákupných centrách, no bez žiadneho pozitívneho výsledku.
Na druhej návšteve úradu práce som dostala jednu zaujímavú ponuku. Zo začiatku som mala zmiešané pocity, nakoľko mi slovo absolventská prax nič konkrétne nehovorilo, ale no, vždy lepšie aspoň niečo, ako nič. Hneď, po príchode domov z úradu, som si na internete našla, čo to vlastne znamená. Absolventská prax je zákonom o službách zamestnanosti definovaná ako opatrenie politiky trhu práce zamerané na získanie odborných zručností a praktických skúseností u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti korešponduje so zameraním školy, ktorú absolvent skončil a požiadavky na vzdelanie potenciálneho zamestnanca zodpovedajú dosiahnutému stupňu vzdelania absolventa školy. Za absolventskú prax, za podmienok ustanovených týmto zákonom, je možné považovať aj získavanie alebo prehlbovanie odborných zručností, alebo praktických skúseností uchádzačom o zamestnanie do 25 rokov veku, ktoré rozšíria jeho možnosti uplatnenia sa na trhu práce. Štát prispieva na každého absolventa približne 185 € za kalendárny mesiac, ktoré vypláca úrad práce. ( Dnes už viem, že nie je to tak úplne len štát, príspevok tvoria aj zdroje z Európskeho sociálneho fondu, čím sa napĺňa princíp solidarity a vyrovnávania príležitostí pre nezamestnaných mladých ľudí vo všetkých krajinách Európskej únie, ale začiatočná platba ide naozaj v prvom kole z prostriedkov štátnej pokladnice). Pracovnú dobu určuje kompetentná osoba v spoločnosti, v ktorej máte záujem pracovať a povolených odpracovaných hodín zo zákona je 20 hodín týždenne, v dĺžke maximálne šiestich mesiacov. Mala som možnosť vybrať si z viacerých ponúk – zamestnávateľ ponúka úradu práce možnosť vytvoriť pracovné miesta, na ktoré môže prijať absolventa, ale už od začiatku ma „oslovila“ jedna firma. Presnejší popis prace v manuáloch, ktoré som na úrade získala nebol, ale dostala som stručné informácie od úradníčky, že sa jedna o administratívnu prácu. Po ústnej dohode s riaditeľom tejto firmy, bol môj nástup okamžitý.
Zo začiatku to bolo náročné, keďže táto firma je zameraná na lodnú, leteckú aj cestnú prepravu, s čím som sa stretla prvý krát v živote. Hneď mi do rúk vložili knihy, ktorých názvy mi boli viac ako cudzie. Prvý mesiac bol trocha hektický a kritický, ale postupne som si zvykla a získala som viac a viac informácií o tom, čo vlastne pojem špedícia znamená. Moje nadriadené, s ktorými sedím v kancelárií, sú veľmi ústretové a milé. Pokiaľ niečomu nerozumiem, ochotne mi pomôžu a všetko jasne vysvetlia. Naučila som sa správne komunikovať s ľuďmi cez telefón, ovládam programy zamerané na organizáciu prepráv a okrem administratívnej činnosti, využívam aj svoje znalosti cudzieho jazyka. Na jeseň by som sa rada začala študovať na vysokej škole, ale každopádne môžem povedať, že neľutujem svoje rozhodnutie prijať ponuku zaradiť sa aktívne do ponúknutého opatrenia absolventskej praxe a už teraz mam opäť o niečo viac rozšírené svoje skúsenosti v profesionálnom živote, čím sa určite zvýšili predpoklady môjho aktívneho zaradenia sa do pracovného života.
Mária Blahová